PODBANSKÉ
Prví turisti nachádzali nocľah v pribylinských pastierskych kolibách, ktoré tam vyrastali od 17.storočia. Koncom 19. storočia propagovali mikulášski a hrádockí turisti výstavbu ,,Liptovských kúpeľov“ na Podbanskom až krátko po oslobodení postavili 10 barakov, z ktorých jeden bol zariadený ako jedáleň a ostatné ako ubytovne. Roku 1956 uskutočnil sa tu 2.celoštátny zraz turistov. Pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta 1970 sa tu otvoril hotel Kriváň a roku 1981 prišla do prevádzky veľkokapacitná zotavovňa Permon, ktorá ako grand hotel funguje dodnes.
ŠTRBSKÉ PLESO
V roku 1872 tu postavil Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, majiteľ Štrbského Plesa, malý prízemný zrub, ktorý o rok neskôr sprístupnil turistom. Ďalšiu chatu povolil postaviť Uhorskému karpatskému spolku. Jozefova chata, ako ju volali na počesť statkára mala už 40 postelí, jednoduchú reštauráciu a stáleho hospodára. Ponúkala sprchy, obyčajné teplé i kosodrevinové kúpele. Na prelome storočí tvorilo osadu 15 budov so 72 hosťovskými izbami a 140 posteľami. Okrem prírodného kúpaliska sa tu nachádzal i kúpeľný dom so 16 vaňami, sprchami a masážnou sieňou. So železničnou stanicou Tatranská Štrba spájala kúpele od roku 1896 ozubnicová železnica, ktorú pre technické nedostatky roku 1936 zrušili, ale roku 1969 postavili modernejšiu. Roku 1901 sa stalo Štrbské Pleso vlastníctvom štátu a v roku 1906 tu spoločnosť Wagons Lits Cook vybudovala prvú časť komplexu reprezentačných hotelov na južnom brehu plesa, neskorší hotel Kriváň, dnes časť Grandhotelu Kempinski. Tým sa v osade naplno rozprúdili aj zimné sezóny a stala sa najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Počas prvej svetovej vojny si väčšinu izieb vyhradilo vojsko pre rekonvalescentov a lyžiarske kurzy. Po vojne ostala prevádzka osady predovšetkým hotelová, ale nechýbali klimatoterapeutické zariadenia pod lekárskym dozorom. Po druhej svetovej vojne si situácia vynútila orientáciu celej osady na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest. Roku 1976 získali Československé štátne kúpele nový liečebný dom – Helios. Dnes je Štrbské Pleso dôležité turistické východisko, športové stredisko a známe klimatické liečebné miesto.
VYŠNÉ HÁGY
Začiatky osady siahajú do roku 1890, keď batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy postavil na svojich pozemkoch jednoposchodový turistický hotel s domácou a lacnou reštauráciou. Vynikajúce horské mlieko a nádherné exempláre pstruhov pochádzali z nižnoháganského chovu kráv a rybného hospodárstva. Z kúpeľov bol na výber napríklad smrekový, teplý, studený či borovicový. Roku 1897 kúpil okolité lesy aj s osadou pruský knieža Kristián Kraft Hohenlohe, ktorý dal vzápätí vybudovať hotel s 30 izbami a verejnosti neprístupný poľovnícky kaštieľ. V úsilí spraviť z osady oddychové miesto pre zámožných rekonvalescentov, badateľne zvýšil ceny. V roku 1928 odkúpil hágsky majetok československý štát, ktorý tu vybudoval mohutné sanatórium Robotníckej sociálnej poisťovne. V rokoch vojny našlo v sanatóriu útočište mnoho politicky a rasovo prenasledovaných ľudí či ranených partizánov. Pri prechode frontu v ňom zriadili vojenskú nemocnicu. Dnes ide o Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy.
NOVÁ POLIANKA
Najmladšia tatranská osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov architekta M.Harminca z Bratislavy v nadmorskej výške 1060 m n.m. a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa respiračných chorôb. Zaujímavosťou osady bola existencia plavecko-rekreačného bazéna (s vyhrievanou vodou), s dĺžkou 13 metrov. Bazén bol umiestnený pod holým nebom (otvorený, bez strechy), bol súčasťou areálu materskej škôlky v areáli liečebného ústavu a neboj prístupný verejnosti. Dlhé roky, počas obdobia 1956 – 2008, sezóna miestneho kúpania trvala od polovice júna do konca augusta. Kríza od roku 2009 zapríčinila, že bazén už viac nespĺňal svoj účel. Neďaleko osady sa nachádza lokalita Danielovho domu, ktorá je jedným z centier ochrany prírody v strednej časti Vysokých Tatier.
TATRANSKÁ POLIANKA
Prvou predchodkyňou osady bola gerlachovská obecná horáreň zo 70.rokov 19.storočia. Roku 1884 vyrástla neďaleko nej poľovnícka chata podnikavého poľnohospodára Pavla Wesztera. Záujem turistov o oblasť Velickej doliny ho teda povzbudili založiť Tatranskú Polianku. Koncom 19.storočia bolo v osade 6 budov s 52 izbami. Toto podnikanie ho však neuspokojovalo a postaral sa o to, aby jeho synovec Michal Guhr vyštudoval medicínu a po náležitej praxi založil a viedol od roku 1902 klimatické sanatóriá na liečenie tuberkulózy a Basedowovej choroby. Jeho zásluhou sa osada stala významným strediskom lyžiarstva a športového sánkovania. Počas prvej svetovej vojny slúžili sanatóriá ako vojenské lazarety. Po vojne sa Guhrove sanatóriá zaoberali astmou. Roku 1925 ich zmodernizovali a postavili nový reštauračný trakt. O päť rokov neskôr postavili nový sanatórny objekt. Dnes patrí zmodernizovaný ústav ku komplexu tatranských liečební.
TATRANSKÉ ZRUBY
Pôvodne Vojenské Sruby vyrástli ako zrubový výcvikový tábor československej armády, kde sa od roku 1923 sústreďovali športovci – lyžiari a horolezci a organizoval sa terénny výcvik špeciálnych horských jednotiek. Frekventanti kurzov sa v spolupráci s Klubom československých turistov aktívne zúčastňovali na stavbách stavbách tatranských chodníkov a chát. Roku 1944 sa posádka Vojenských Srubov pridala k Slovenskému národnému povstaniu. Po vojne osadu premenovali na Tatranské Zruby a premenili ju na vojenskú zotavovňu s možnosťou rodinnej rekreácie príslušníkov vojska. Podstatne sa zvýšila jej úroveň od roku 1967, keď postavili novú ústrednú budovu hotela. V osade sa nachádza aj pomník na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov, ktorí zahynuli 9.10.1944 v troskách transportného lietadla Douglas na Gerlachovskom štíte.
NOVÝ SMOKOVEC
Dr.Szontagh ako kúpeľný lekár v Starom Smokovci, poznal priaznivé možnosti klimatickej liečby pľúcnej tuberkulózy v tatranských podmienkach. V roku 1876 si prenajal pozemok a otvoril dve nové sanatóriá. V zime 1881-1882 sa Mikuláš Szontagh prvýkrát pokúsil nechať sanatóriá otvorené aj v zimnom období. Pacienti sa však len postupne dali nahovoriť na zimné liečenie a aj ich domáci lekári boli zväčša proti zimným kúram. Ako jeden z priekopníkov zimných športov, predpisoval doktor svojim pacientom aj lyžovanie či sánkovanie ako dôležité liečebné prostriedky. Aby sa zimný hostia mohli za každého počasia prechádzať, postavil zo strán otvorenú, zastrešenú kolonádu so zámerným sklonom, ktorý umožňoval ,,pľúcnu gymnastiku“. Kolonáda ústila do vychýrenej zimnej záhrady s pestrou vegetáciou, voľne lietajúcim vtáctvom, knižnicou, kolkárňou, bufetovým kútom a bazárom. Na prelome storočí mal Nový Smokovec 36 budov – z toho 26 z nich tvorilo komplex sanatórií. V kúpeľnom dome sa ordinovali kúpele s liečivými prísadami a masážami, elektroterapia, respiračná terapia, pneumatická liečba a liečebný telocvik. Vo vyhradených častiach budov sa ubytovávali zdraví záujemci, zväčša spoločníci alebo návštevníci chorých. Počas prvej svetovej vojny sa sanatóriá premenili na vojenské lazarety. Súčasne sa začalo budovať aj nové veľké sanatórium. Po druhej svetovej vojne sa stalo dovtedajšie sanatórium Všeobecného penzijného ústavu.
STARÝ SMOKOVEC
Od roku 1793 stála pri smokoveckých kyselkách, ktoré objavili už železiari, poľovnícka chata majiteľa okolitých lesov, grófa Štefana Csákyho. Vzápätí vyrástli dva prízemné zruby pre vybraných hostí a ich služobníctvo. Rastúci záujem turistov o Vysoké Tatry viedlo k tomu, že od roku 1814 sa pozemky prenajímali podnikavým hotelierom. Po vedením mimoriadne iniciatívneho nájomcu Jána J. Rainera prežívaj Smokovec v rokoch 1833-1867 prvý zlatý vek. Rainer sa postaral o úpravu kúpeľného parku, podstatne zvýšil ubytovaciu kapacitu, zriadil samostatnú reštauráciu a vybudoval hydroterapeutický ústav pod lekárskym dozorom. Sprístupnenie Tatier Košicko-bohumínskou železnicou znamenalo koniec osamelej existencie Smokovca, ktorý sa po zložení ďalších klimatických stredísk stal Starým Smokovcom. Na prelome storočí bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách. Po prvej svetovej vojne sa nová turistická verejnosť domáhala predovšetkým menších a lacných penziónov. K Csákyho domu, v suteréne s vodoliečbou, pristavili reštauráciu čím sa vytvorilo nové sanatórium. Začali sa poskytovať rozličné služby a roku 1931 dostala osada prvú jednotriednu školu. Momentálne je Starý Smokovec administratívnym strediskom Vysokých Tatier. Hoci bol druhou svetovou vojnou najviac poškodený, rekonštrukcia prebiehala rýchlo. V apríli 1945 bol tiež krátkodobým sídlom československej vlády po odchode z Košíc. Ráz osady pozmenili mnohé novostavby a niektoré staršie objekty bolo nutné asanovať.
HORNÝ SMOKOVEC
V 2.polovici 19.storočia vyrástla na východ od Starého Smokovca drevená rozhľadňa, ku ktorej viedol obľúbený vychádzkový chodník. Miesto nazvali Peknou vyhliadkou a začas tu stála aj neveľká letná reštaurácia. Od roku 1926 vyrástlo na východ od nej niekoľko rodinných penziónov. Stavali ich prevažne hoteloví zamestnanci, ktorí sa materiálne zmohli a využívali záujem vtedajšieho obecenstva o pokojný oddych s domáckymi ovzduším a stravou. Zoskupenie budov vyhlásil roku 1930 za novú osadu – Horný Smokovec. V 30.rokoch vyrástol tu väčší penzión Helios a dve dobre vybavené klimatoterapeutické sanatóriá Dr. Jána Opatrného (1930) a Dr. Júliusa Holzmanna-Horného (1935) – dnes detské liečebne.
DOLNÝ SMOKOVEC
Podnet na založenie osady dal kežmarský učiteľ Jozef Bohuš, keď si roku 1881 od obce Nová Lesná prenajal neveľký pozemok, aby na ňom zriadil jednoduchú študentskú útulňu. Jeho dobré úsilie zmaril nedostatok finančných prostriedkov. Načatú chatu nakoniec odkúpila Kežmarská banka, ktorá postavila ďalších sedem menších, komfortne vybavených viliek, so spoločnou reštauráciou, väčší hotel a kúpeľný dom. Z Dolného Smokovca sa tak stalo letovisko uhorskej aristokracie a plutokracie. Niekoľko šľachticov si postavilo vlastné letohrádky. Od roku 1883 bol v osade aj kúpeľný lekár. Na prelome storočí tvorilo Dolný Smokovec 12 hrazdených budov s 204 hosťovskými izbami. V samostatnej budove kúpeľného domu ponúkali liečivé kúpele z miestnej rašeliny. V hale kúpeľného domu vyvierajúci prameň minerálnej vody ordinovali na pitné kúry. Všetky budovy i s drevenou kaplnkou z roku 1890 projektoval architekt Gedeon Majunke. Na začiatku prvej svetovej vojny sa osada pretvorila na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Odvtedy slúžil Dolný Smokovec ako klimatické liečebné miesto a od roku 1919 sa špecializuje na liečenie detí – dnes na liečbu nešpecifických respiračných ochorení.
TATRANSKÁ LESNÁ
Základom osady, ktorá sa vyvinula v chotári obce Stará Lesná, bol hotel Carpathia. Na prvom poschodí mal pôvodne 10 dvojposteľových a 18 jednoposteľových izieb, na druhom poschodí dve spoločné turistické nocľahárne, ktoré po vzájomnej dohode s majiteľom obsadzovala miestna skupina Turistického spolku Priateľov prírody z Matejoviec. Hotel na pravom brehu Studeného potoka dal postaviť hostinský z Matejoviec Armin Eichner. Stavebné práce vykonal staviteľ Július Marcsán z Popradu, zariadenia dodala firma J. Hartmann a synovia z Kežmarku. Slávnostné otvorenie hotela za širokej účasti verejnosti sa uskutočnilo 15. decembra 1928. V ďalších rokoch sa na starolesnianskych pozemkoch pri ceste Slobody sporadicky postavilo niekoľko rodinných penziónov, ktoré v roku 1930 oficiálne vyhlásili za samostatnú, novú osadu Tatranskú Lesnú. Vtedy tu vyrástla reprezentačná detská zotavovňa Detský raj pod lekárskym dozorom jej majiteľa Ladislava Jureckého. Ako medzinárodné detské rekreačné stredisko s rozsiahlou novou prístavbou je aj v súčasnosti hlavným objektom tejto osady.
TATRANSKÁ LOMNICA
V roku 1892 sa uhorský erár rozhodol na vymedzenej ploche 226 katastrálnych jutár vybudovať nové letovisko – Tatranskú Lomnicu. Prvým krokom bolo postavenie hotela Lomnica (1893), ktorý bol v nasledujúcom desaťročí najväčšou a najlepšie vybudovanou budovou vo Vysokých Tatrách. Tesne potom dala Spišská úverová banka v Levoči postaviť tiež skromnejšiu Lomničku a reprezentatívny kúpeľný dom s maurskou vstupnou halou, vodoliečbou, zariadením pre liečebnú gymnastiku s krytým bazénom. Ako prvé tatranské stredisko mala Tatranská Lomnica už roku 1895 vlakové spojenie s Popradom. Roku 1905 pozdvihla úroveň osady výstavba reprezentačného Grand-hotela. Zaviedli sa pravidelné zimné sezóny a popri dovtedajších letných športoch (golfe, tenise, streľbe na hlinené holuby a konských dostihoch) sa začalo rozvíjať lyžovanie, sánkarstvo či korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili roku 1909 sánkarskú a bobovú dráhu s drevenými bariérami, mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Počas prvej svetovej vojny slúžila časť kapacity obce uhorskej armáde na rekonvalescenciu a lyžiarske kurzy. V roku 1933 tu vyrástla moderná a veľký zotavovňa – Morava. Rast návštevnosti i stáleho obyvateľstva si vyžiadal vytváranie služieb a budovanie obchodnej siete. Záujem návštevníkov o Tatranskú Lomnicu sa podstatne zvýšil, keď v roku 1940 dali do prevádzky visutú lanovku na Lomnický štít. Po druhej svetovej vojne sa z Tatranskej Lomnice vyvinulo významné stredisko medzinárodného cestovného ruchu a rekreácie.
TATRANSKÁ KOTLINA
Podnet na založenie Tatranskej Kotliny ako letoviska dalo turistické sprístupnenie Belianskej jaskyne (1881) a úsilie priblížiť turistom aj Belianske Tatry. Medzi prvé objekty sa zaradil prístrešok pre strážcu jaskyne v roku 1882. Do letnej sezóny 1883 tu mesto Spišská Belá postavilo reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami. Do konca 19.storočia vyrástlo už 31 budov s 254 hosťovskými izbami a 370 posteľami – 13 menších viliek patrilo bohatým jednotlivcom. Kasíno s reštauračnými miestnosťami bolo zriadené pre 500 stravníkov a bola v ňom aj divadelná sála. V kúpeľnom dome bolo okrem vodoliečby zariadenie pre Kneipov liečebný telocvik. Počas prvej svetovej vojny sa tu liečili a zotavovali vojaci. Nový majiteľ, lekárnik Ctibor Zelený z celého komplexu vytvoril liečebňu TBC pre menej náročných a menej zámožných pacientov. Po požiari roku 1930 časť objektov prestavali a vybudovali nové sanatórium. Sanatórium odkúpilo aj súkromné vilky na rozličné prevádzky a byty. Zmodernizované objekty Tatranskej Kotliny slúžia doteraz na liečebné účely.
TATRANSKÉ MATLIARE
Neďaleko terajšej osady stála už v 14.storočí sezónna pastierska usadlosť veľkolomnického veľkostatku a v polovici 19.storočia horáreň huncovského komposesorátu. Jeden z jeho členov, Matej Loisch, si dal roku 1884 v susedstve horárne postaviť vlastnú poľovnícku chatu. Neskôr postavil aj väčší 27-izbový turistický hotel Skalnatý potok s domácou reštauráciou a s kúpeľným domom. V rokoch prvej svetovej vojny zriadili v osade vojenskú liečebňu pľúcnej tuberkulózy v barokových provizóriách. Baraky slúžili na tento účel aj neskôr. Po druhej svetovej vojne prevzala osadu vojenská zdravotná správa a roku 1982 vyrástla neďaleko vojenských ozdravovní veľkokapacitná zotavovňa.
Zdroj textov: Osudy Tatranských osád, 1982, Ivan Bohuš
