Je jedna nevšedná profesia, ktorá sa na území Vysokých Tatier zachovala dodnes, hoci vo svete ju postupne nahradili rôzne dopravné prostriedky. O jej jedinečnosti svedčí aj zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Zápis predstavuje uznanie, ktoré sa priznáva výnimočným formám ľudových a tradičných vyjadrení, ktorým sa poskytuje medzinárodná podpora a ochrana, ako aj možnosť zápisu do svetového zoznamu UNESCO. Svojou jedinečnosťou sa tam v roku 2018 zapísali i vysokohorskí nosiči. Všetky znalosti a skúsenosti súvisiace s nosičstvom sa odovzdávajú len formou ústneho podania – kontaktnou komunikáciou z generácie na generáciu. Ide o znalosti spojené s výrobou krošne (drevenej konštrukcie na vynášanie), so spôsobmi naloženia bremena, či technikou samotného nosenia nákladu, ktorý môže dosahovať aj viac ako 100 kg. Náročné povolanie vykonávajú v drsných podmienkach s rešpektom a úctou k okolitej krajine a prírode. Nosičstvo patrí k pozoruhodnej ekologickej forme transportu, ktorú už vo svete len tak ľahko nenájdeme.
Počiatky nosičstva
Za predchodcov tatranských nosičov môžeme považovať prvých návštevníkov Vysokých Tatier – bylinkárov, pastierov vynášajúcich ovce na neprístupné miesta, lovcov a pytliakov, pašerákov či baníkov, ktorí tu hľadali rôzne poklady.
Od 16. storočia spoznávali Tatry zámožnejší turisti, bádatelia, neskôr fotografi. Pastieri či pytliaci znalí terénu im ponúkali sprievodcovské a nosičské služby. V druhej polovici 17. storočia sa začala nosičská a vodcovská profesia formovať ako nové zamestnanie podtatranského ľudu. Nosiči niesli všetok stavebný materiál potrebný na výstavbu tatranských chát v plachtách a košoch, až v 20. storočí tieto transportné pomôcky nahradili drevené krošne, ktoré používajú dodnes. Podieľali sa aj na výstavbe lanovky na Lomnický štít, kde ľudská sila predstavovala jediný možný spôsob vynesenia viac ako 100 ton materiálu.
Táto profesia si vyžaduje fyzicky i mentálne silného človeka – častými spoločníkmi počas vynášok sú ťažké náklady a nepriazeň počasia. Na svojich chrbtoch vynášajú potraviny, palivo, bielizeň, stavebný materiál či suveníry na šesť chát vo Vysokých Tatrách: Chatu pod Rysmi, Zbojnícku chatu, Rainerovu chatu, Zamkovského chatu, Téryho chatu a materiál od stanice lanovky znášajú na Skalnatú chatu. Ostatné sú prístupné lanovkami či motorovými vozidlami. Cestou na chatu neraz prekonávajú samých seba, ale aj staré rekordy. „Súperia“ v počte vynášok za deň, v maximálnej váhe alebo v tom, kto má zaujímavejší nadrozmerný náklad. Okrem zdanlivo stereotypného zásobovania si dvakrát ročne zmerajú sily na súťažiach: na pretekoch Sherpa Rallye súťažia s nákladom vážiacim 60 kg (ženy 20 kg), náročnejšia je „nosičská stovka“ – Memoriál Juraja Petranského, kedy najzdatnejší nosiči vynesú z Hrebienka na Zamkovského chatu 100 kg náklad (ženy 25), a to v bežnom turistickom čase.
Ak vás táto nevšedná profesia zaujala, náklad môžete vyskúšať vyniesť počas leta od Popradského plesa na Chatu pod Rysmi, kde sa vám za pomoc odvďačia chutným čajom (potrebný materiál býva pre záujemcov nachystaný na začiatku trasy vedúcej od Popradského plesa ku Chate pod Rysmi). Tejto profesii, ktorej sa dnes venujú najčastejšie mladí brigádnici, ale aj skúsení nosiči popri zamestnaniu, je venované múzeum v Švajčiarskom dome v Starom Smokovci, kde má svoje čestné miesto aj certifikát o zápise tejto profesie medzi klenoty nehmotného dedičstva Slovenska.
