Čo sa ukrýva pod zemou?
Aj keď sa s týmto miestom viaže nemálo povier a legiend, dostupné je i pomerne veľké množstvo relevantných informácií o jej vzniku, objavení a zaujímavostiach. Vstup do jej útrob leží v nadmorskej výške 890 m n. m. a vedie k nemu lesný náučných chodník. Jaskyňa (ktorá je v Správe slovenských jaskýň, pod Štátnou ochranou prírody SR) je dlhá takmer štyri kilometre, no samotný prehliadkový okruh má dĺžku 1 370 metrov, pričom návštevníci musia prekonať prevýšenie 112 metrov. Pri prehliadke turistami obľúbenej destinácie treba tiež prekonať viac ako osemsto schodov, nakoľko najvyšší sprístupnený bod jaskyne leží v nadmorskej výške až 1 002 metrov. Každoročne sem zavíta veľké množstvo turistov nielen zo Slovenska, ale i z blízkeho Poľska, Českej republiky či Maďarska (počítať ich možno na státisíce, no tieto počty do značnej miery dokáže ovplyvniť v prvom rade počasie – ak nie je ideálne na vysokohorské výstupy, mnohí z dovolenkujúcich si volia ako náhradný plán práve jaskynnú prehliadku). Niet sa čomu čudovať – dómy, siene, komíny, sintrové vodopády či jazierka vytvárajú vskutku nevšedné kulisy, ktoré zanechajú v návštevníkovi silné dojmy.
Najstaršie nápisy na stenách jaskyne pochádzajú z obdobia prvej polovice 18. storočia. Podrobnejšie ju prebádať sa rozhodli 5. augusta 1881 dvaja odvážlivci zo Spišskej Belej – lesník Július Husz a horský vodca Johan Britz, slávnostne otvorená bola 6. júla 1882. Najskôr však návštevníci vstupovali dovnútra cez úzky a aj nebezpečný vchod, súčasný vstup bol vyrazený o rok nato, na podnet Augustína Kaltsteina, ktorý stál tiež pri založení T. Kotliny, kde položil základy pre klimatické kúpele, podieľal sa na vybudovaní cesty z Kotliny do Sp. Belej či časti vozovej cesty z Kotliny do St. Smokovca (ktorá sa stala základom Cesty slobody). Začiatkom 20. storočia (1933–34) sa jaskyňa „zmodernizovala“ – drevené schodiská nahradili betónové, zavedené bolo elektrické osvetlenie. Nemalé rekonštrukcie sa uskutočnili ďalej v päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, tá posledná pred šiestimi rokmi.
Začiatok vývoja Belianskej jaskyne odborníci datujú do čias spred siedmich miliónov rokov. Jej podobu ovplyvnila najmä erozívna a korozívna činnosť z topiaceho sa snehu, ľadu a silných zrážok. Kvapľové „ozdoby“ má na svedomí vyzrážaný uhličitan vápenatý (rozpustený vo vodách, ktoré presakujú cez vápencové nadložie). Tatranská jaskyňa je tiež domovom niekoľkých druhov zástupcov živočíšnej ríše – ide najmä o bezstavovce. Okrem toho však patrí k jedným z najvýznamnejších zimovísk netopierov vo Vysokých Tatrách, pričom najpočetnejšie zastúpenie má netopier veľký.
Bližšie informácie sú k dispozícií na internetovej stránke.
Oáza pre pacientov
Osade Tatranská Kotlina dominuje sanatórium s rovnomenným názvom, ktoré pacientom poskytuje špecializovanú zdravotnú starostlivosť, má súčasne funkciu odborného liečebného ústavu, ako aj prírodných klimatických kúpeľov. Prichádzajú doň dospelí pacienti s potrebou komplexnej ústavnej starostlivosti (najčastejšie s diagnózami ako sú astma, chronická obštrukčná choroba pľúc a ďalšie ochorenia dýchacieho ústrojenstva či so srdcovo-cievnymi problémami). Odborné zdravotné zariadenie na úpätí Belianskych Tatier poskytuje okrem komplexnej lekárskej diagnostiky však aj komplexné laboratórne vyšetrenia a súbor rehabilitačných procedúr.
Takisto Belianska jaskyňa je okrem zážitkovosti významná tiež zo zdravotného hľadiska – je neoceniteľnou súčasťou tzv. speleoterapie. Špeciálnu klímu využívajú pacienti ako doplnkovú terapiu pri liečbe ochorení dýchacích orgánov, alergií či astmy. Pozitívny ozdravný účinok majú „na svedomí“ aerosoli obohatené o vápnik a megnézium. Tie sú prirodzene obsiahnuté v jaskynnom vzduchu s vysokou vlhkosťou, ktorý má tiež minimálny obsah baktérií a prachových častíc, preto je toto prostredie ideálne na absolvovanie dychových cvičení. Táto špeciálna forma klimatoterapie zmierňuje príp. celkom potláča prejavy ochorení (dýchacích, no napr. aj kožných), a preto je nenahraditeľným a veľmi významným spôsobom liečby, ktorá je dostupná práve aj vo Vysokých Tatrách.
Fotografie: Vladimíra Gašparová
